História
V roku 1478 sa Drugetovci sťažovali pred dvorským sudcom, že im šľachtici zo Zbudze zabrali ich majetky, medzi nimi aj dedinu Hrubov. Pri tejto príležitosti vznikla najstaršia zachovaná správa o tejto dedine, ktorá jestvovala už skôr. V písomnostiach z 15. až 17. storočia sa vyskytuje pod maďarizovanou podobou staršieho slovenského názvu Hrubov. Hoci je zrejmé, že názov korení v slove hrubý, nič neprezrádza o pôvode sídliska.
Vzhľadom na vývoj osídlenia doliny Ondavky sa predpokladá, že sídlisko založil šoltýs s poddanými podľa zákupného, nemeckého alebo valašského práva, alebo postupne na oboch právach v 14. až prvej polovici 15. storočia. V druhej polovici 16. storočia totiž časť Hrubova patrila k valašsko-rusínskej krajni. Hrubov nepochybne vznikol na území patriacom Drugetovcom. Oni ho vlastnili aj v 16. – 17. storočí.
V Hrubove postavili kostol v 15. alebo 16. storočí a správa o ňom z roku 1666 uvádza, že bol drevený a mal zvon. V 17. storočí v ňom vysluhovali bohoslužby evanjelickí a.v. kazatelia. Kostol ešte okolo roku 1700 patril luteránom, avšak už bol múraný. Nový kostol postavený v roku 1780, bol zasvätený svätcom Petrovi a Pavlovi a pôsobili v ňom katolícki farári.
Hrubovské sedliacke i valašské domácnosti boli v roku 1567 zdanené spolu od 1,5 porty. Iné dve domácnosti boli želiarske. Sídlisko malo v roku 1600 obývaných deväť poddanských domov a jeden – dva domy šoltýsov. Na prelome 16. a 17. storočia bol Hrubov malou dedinou s poddanským roľnícko – slovenským aj valašsko – rusínskym obyvateľstvom. V 17. storočí tamojšie sedliacke domácnosti chudobneli. Okolo roku 1623 žili v Hrubove dve šoltýske domácnosti a každej patrili pozemky celej usadlosti. Sedliackych domácností bolo osem. K zemepánom mali obdobné povinnosti, ako ich súčasníci v iných dedinách.
V druhej polovici 17. a začiatkom 18. Storočia poddanských obyvateľov pribúdalo. V roku 1715 mal Hrubov štrnásť, v roku 1720 už šestnásť poddanských domácností.
Zdroj: Ferdinand Uličný - Dejiny osídlenia Zemplínskej župy